Možno sa to na prvý pohľad nezdá, ale Slovensko prechádza spoločenským vývojom už dlhých dvadsaťpäť rokov. A presne toľko trvalo Slovákom a Slovenkám založiť skutočnú liberálnu stranu. To, že sa to nakoniec podarilo, je dôkazom postupnej „normalizácie“ slovenskej politickej scény. Politické strany totiž začínajú hlásať štandardné politické programové tézy, odpovedajúce ich deklarovaným ideovým zameraniam (ľavica, liberáli, pravica). V prípade Progresívneho Slovenska je to najmä vízia sebavedomého Slovenska v centre EÚ, s dôrazom na zvýšenie kvality vzdelávania, ale aj témy ako digitalizácia, trvalá udržateľnosť a cirkulárna ekonomika, to všetko s dôrazom na osobnú slobodu jednotlivca, ktorá sa najlepšie rozvíja v liberálnej demokracii. Niečo podobné by ste si mohli prečítať v programoch väčšiny štandardných západoeurópskych liberálnych strán.
Priemerný slovenský volič
Na druhej strane, subjekty ako SMER-SD a SAS zvolili iný prístup – prispôsobenie sa tomu, čo je očakávané od potrieb „priemerného slovenského voliča.“ Hoci SMER-SD momentálne deklaruje proeurópske postoje a hlási sa do jadra Európy, čím sa blíži k štandardom západných sociálno-demokratických strán, naďalej necháva ľudí pracovať za trikrát nižšie mzdy ako v Rakúsku a časť Smeru pohodlne koketuje s post-ľudáckymi pohľadmi na fungovanie Matice Slovenskej a slovenskú národnosť.
No a SAS, tá sa vybrala cestou čistého pragmatického politického kalkulu. Od prvotných sľubov o registrovaných partnerstvách a dekriminalizácii marihuany, prešla ku paušálnej kritike takmer čohokoľvek spojeného s Európskou úniou. Krátko po tom, ako sa Richard Sulík stal poslancom Európskeho parlamentu, opustila strana SAS tzv. skupinu európskych liberálov a demokratov, aby sa pripojila ku konzervatívnej skupine reformistov. Z pôvodného liberalizmu zostali zabudnuté tézy na zaprášených volebných letákoch z roku 2010.
Súťaživosť ideologických skupín
Dlhodobé ekonomické zdravie a životnú úroveň západných spoločností zabezpečuje predovšetkým princíp dialógu medzi všetkými ideológiami (záujmovými skupinami) a ich prirodzená súťaživosť. Práve konkurencia je to, čo chýba slovenskej politickej scéne. Progresívne Slovensko má príležitosť predostrieť občanom úprimný pohľad na veci verejné skrze hodnoty liberálnej spoločnosti. Namiešali do toho aj niekoľko ľavicových pojmov ako „rovnosť“ a dali dôraz na ekológiu, čím sa opäť priblížili západoeurópskemu trendu v podobe rozmachu ľavicovo-liberálnych strán.
Či už ste voličom KDH alebo SNS, Progresívnemu Slovensku je potrebné držať palce na náročnej ceste úprimnej politiky. Nebudú to mať vôbec jednoduché. Je ťažké odhadnúť, koľko ľudí na Slovensku poteší fakt, že podpredsedníčiek Progresívneho Slovenska je viacej ako podpredsedov. Alebo, že niekto myslí pri reforme školstva o pätnásť rokov dopredu. Alebo, že počíta s dopadom digitalizácie na pracovné miesta.
Úprimnosť sa v politike nenosí
Z osobných stretnutí s viacerými významnejšími politikmi na Slovensku (Fico, Dzurinda, Sulík, Matovič, Figeľ, atď.), väčšinou pri tvorbe rozhovorov pre médiá alebo moderovaní verejných podujatí, človek nadobudne pocit, že úprimnosť a otvorenosť sa na Slovensku nenosí. Premiér Fico je celkom inak vystupujúca osoba medzi štyrmi očami ako pred televíznymi kamerami. Pri predstaviteľoch Progresívneho Slovenska (Štefunko, Šimečka, Dubéci), je to trocha inak. Rozdiel je v prvom rade v úprimnosti a osobnom ideovom presvedčení. Poslední traja menovaní svoj vzťah k hodnotám liberálnej spoločnosti vyjadrujú nielen v súkromí, ale úplne otvorene o ňom hovoria aj vo svojom politickom programe.
Ak je vám sympatická sloboda jednotlivca, liberálne demokratické zriadenie a vízia Slovenska siahajúca aspoň o dekádu dopredu, zvážte vyjadriť svoje sympatie historicky prvej slovenskej liberálnej strane. Predstavitelia Progresívneho Slovenska si zaslúžia naše povzbudenie k ich úprimnej snahe o slobodnejšie a lepšie Slovensko.