Dnešná generácia mladých ľudí narodených začiatkom deväťdesiatych rokov si ešte dobre pamätá výlety do Viedne s pasom a šilingami a s chlebom v alobale v ruksaku. Po škole nechodili do hipsterských kaviarní ako dnes mladšie ročníky, ale nanajvýš si kúpili cheeseburger a colu za tridsať korún v McDonalde. Chvíľu posedeli a išli sa domov učiť. Dnes mnohí z nich finišujú na najlepších univerzitách po celom svete. A viacerí s vynikajúcimi výsledkami.
Len z môjho ročníka odišla študovať do zahraničia viac ako tretina spolužiakov. Niektorí z nich na Oxford, iní na Sorbonnu a ďalšie prestížne školy po celej Európe. Ako generácia sme mali jedinečnú skúsenosť z transformácie Slovenska na trhovú ekonomiku, so všetkým, čo k tomu patrilo: každým rokom lepšie počítače, televízory a dovolenky. Z Kenvela sme postupne prešli do Zary a H&M. Nebolo to ale zo dňa na deň. Kým ja som na desiate narodeniny dostal digitálky Casio od starej mamy za 1500 korún ako svoj najväčší dar v živote a v dvanástich prvý mobil po strýkovi, s polyfonickým zvonením, moja mladšia sestra v tom istom veku vlastnila počítať, tlačiareň, smartfón a tablet. Jedna vec, ktorá nás ale všetkých spájala, bola obrovská vnútorná motivácia makať a dostať sa do zahraničia. Takmer za každú cenu.
Dodnes stretávam z mojej generácie ľudí s neuveriteľnými príbehmi. Niektorí ani nevedeli poriadne po anglicky a dostali sa na právo do Británie. Jazyk sa proste naučili, pokojne aj ako čašníci popri škole, a ešte skončili s vyznamenaním. Viacerí začali po škole na jednoduchých pozíciách, z ktorých sa postupne vypracovali a dnes sú už plnohodnotnou súčasťou západnej spoločnosti. Čo ich ale teda odlišovalo od zvyšných spolužiakov?
Každý jeden z nich pociťoval nedostatok a hanbu. Možno až pocit trápnosti za to, že je Slovákom a Slovenkou. Nečudo, veď Slovensko sa objavovalo na medzinárodnej scéne akurát tak vo filmoch ako Eurotrip a Hostel, alebo ako skorumpovaná krajina tých „menejcenných“ Východoeurópanov. A do veľkej miery práve táto hanba poháňala každého makať viac, než makal zvyšok ročníka. Bol tu ale aj ďalší aspekt, a to pomerne prísna výchova rodičov, ktorá viedla k disciplíne a poctivosti. Na Slovensku to začína už v prvej triede na základke, keď nad vami hodiny stoja rodičia a bazírujú na krasopise. Na strednej sa väčšina spolužiakov z triedy učila po škole niekoľko hodín denne.
Keď človek stretne Slovenku, ktorá v šestnástich založila vlastnú tanečnú školu, naučila sa päť jazykov a ešte pred tým, ako začala študovať v zahraničí ekonómiu, si na školu zarobila tvrdou prácou v kaviarňach a reštauráciách, uvedomí si, akých vzácnych ľudí v tejto generácii Slovensko momentálne má. Navyše, keď táto osoba dostane viaceré pracovné ponuky z prestížnych firiem, kde ju uprednostnia pred domácimi kandidátmi, je ťažké povedať čokoľvek negatívne. Práve naopak. Do produktívneho veku sa dostáva generácia so skúsenosťami zo zahraničia, ktorá si ale prostredníctvom rodičov nesie spomienku na minulý režim. Zároveň si dobre uvedomuje nedostatky, ktoré na Slovensku stále máme, a má chuť s nimi v budúcnosti niečo urobiť.
Keď ma pred rokom pozvali prezentovať svoje skúsenosti do Impact Hubu ako absolventa práva s viacerými stážami, cítil som sa medzi ďalšími účastníkmi trápne. Radšej som si zo seba urobil srandu a hovoril o tom, ako som vozil rakúskych turistov rikšou po Bratislave. Po mne totiž prezentovali svoje príbehy ešte mladší účastníci, ktorí predstavovali svoje technologické startupy, určené na pomoc chorým ľuďom, ľuďom s postihnutím... Zostal som z ich intelektu, invenčnosti a určitého druhu altruizmu úplne bez slov.
Dôkaz o výnimočnosti mnohých mladých Slovákov, ktorí žijú v zahraničí, nájdete aj na portáli odviati.com. Aj ten vytvorili Slováci, ktorí žijú dlhodobo mimo Slovenska. Prinášajú pútavé príbehy o úspechoch Slovákov odviatych za hranice. Aj vďaka nim som optimista. Slovensko má totiž s touto generáciou, napriek všetkému zlému, čo denne vidíme v médiách, šancu na lepšie časy.
Ak sa vám tento blog páčil, môžete ho zdieľať na Facebooku, alebo kliknúť na „Zvýšte karmu“.